:::: MENU ::::

Od Janfolily po Bratislavu, alebo Expedícia Afrika 2008 záver

Posledné riadky sme písali na Guineiských hraniciach. Tešili sme sa čo nás čaká, čo zaujímavé zažijeme. Dnes už síce sedíme doma na Slovensku, ale o naše zážitky zo záveru našej päťtýždňovej cesty sa radi podelíme.

Čo teda nasledovalo ďalej?

Ráno sa vydávame na hranice. Pred dvomi rokmi sme v Guinei boli a keďže sme išli s pelotónom Dakaru, vstup do tejto krajiny pripomínal porevolučné otvorenie hraníc s Rakúskom. Usmievaví colníci, mávajúci obyvatelia. Tento krát je to však úplne ináč. To čo sa deje tu by malo dostať Nobelovu cenu za úplatkárstvo. Platíme za to, že sme Európania, za to že si môžeme sadnúť, že dostávame razítko, že nám môžu skontrolovať auto, no proste za všetko. S úsmevom si pripomínam slová pani na konzuláte, ktorá nás upozorňovala, aby sme už nikde nič neplatili. Tu to proste funguje takto.

O pár euro ľahší sa snažíme dostať do mesta Kan Kan. Podľa slov príručiek je to mesto rebelov a banditov. Samozrejme že vieme, že by sme tam nemali prísť za tmy, ale Murphy to chcel ináč. Nakoniec sa nám však podarí prežiť a sympatický hotelík obohnaný vysokým múrom nám poskytuje ochranu. Ráno pred hotelom nás už čaká desiatka policajtov. Očakávanie, že chcú pomôcť turistom je len utópia. Toto sú tí praví banditi. Kontrolujú naše autá a v záplave vrakov bez dverí, svetiel a okien zisťujú stav našej povinnej výbavy. Víťazoslávne zisťujú, že nemáme v každom aute dva trojuholníky a udeľujú pokutu. Okrem nej nám trojuholníky aj predávajú. Konečne sme preč z mesta, keď sa na Ferovom aute opäť ozýva ložisko. Pár sto kilometrov je na africký výrobok, ktorý sme vymenili pred pár dňami asi veľa a meníme ho znovu. Už sami a len tak vedľa cesty. Okrem bežného náradia využívame aj špeciálne prípravky, ako autochladnička či benzínový varič. Mc Gyver by bledol závisťou. Prešlo 2,5 hodiny a môžeme pokračovať. Guineičania asi kradnú už aj asfalt, a tak slalomujeme medzi nespočetným množstvom dier. Stále však neviem čo je lepšie. Rozbitý asfalt, alebo lesná cesta. Túto časť cesty končíme večer v Dabole.

Pôvodne sme sa v tejto časti chceli stočiť smerom na hlavné mesto Guinei – Conakry. Nemáme však už záujem platiť ďalšie nezmyselné pokuty a tak smerujeme radšej k Senegalu. Nie, že by sme tam očakávali nejakú zmenu k lepšiemu, ale je to smer domov. Rozbitý asfalt postupne vymieňa ešte rozbitejšia lesná cesta. Vchádzame do nádherného prostredia pralesa. Okrem ľudí nás zovšadiaľ pozorujú opice. Máme pred nimi rešpekt, pretože sme v ich území a  vedia to dať aj patrične najavo. Kempy a hotely sa postupne vytratili a náš bivak je tento krát v džungli. Nijaké veľké rozbaľovanie a vyváranie sa nekoná. So zvláštnym pocitom sa ukrývame v strešných stanoch a zaspávame počúvajúc neuveriteľné zvuky prírody.

Dnes prejdeme do Senegalu. Hranica, ktorá nás čaká by mala byť asi najhoršia na našej ceste. Ideme z jednej korupcie do druhej. Až na hraniciach zisťujeme, že sme sem prišli v asi najlepšom čase. Hrá sa práve finále Majstrovstiev Afriky vo futbale, a všetkým sme úplne ukradnutí. Colnice absolvujeme za pár minút a zadarmo. Od teraz mám rád futbal, a do Afriky budem chodiť len cez ligu. Blížime sa do prvého senegalského mesta so zaujímavým názvom Tambacounda. Futbal už skončil a podnikaví policajti už opäť rabujú. Tento krát si na mušku zobrali Fera. Keďže odmietol zaplatiť nezmyselnú vysokú pokutu za nič, prichádza o vodičák. Odteraz šoféruje Jozef, a my už asi doklady nedáme z rúk nikomu.

Sily nám postupne dochádzajú, o autách už ani nehovorím. Už by sme najradšej odtiaľto vypadli. Večer sme v hlavnom meste v Dakare. Tento rok sme tu ako jedny z mála pretekárov, ktorí sa môžu pýšiť tým, že prišli k Ružovému jazeru. Z pripraveného zázemia zrušeného Dakaru sú tu už len ruiny. V Dakarskom prístave si potvrdzujeme to, čo sme už dávno tušili. Trajekt do Európy odtiaľto v najbližších dňoch nejde ani náhodou a až domov pôjdeme po vlastných. Už sa nezdržujeme, a vydávame sa na niekoľko tisícovú cestu domov.

Náš cieľ je marocký prístav Tanger. Ani tento rok nevynechávame zaujímavý kemp v Západnej Sahare – Le Roi Bedouin, ktorý tu pred pár rokmi založili dvaja francúzski manželia. Domáca pani nás hostí tradičnou ťavou na datliach. Nechýba k tomu ani pohár francúzskeho vína. Je to skoro tak dobré ako naša lanšmít párty.

Keď sa po pár dňoch ocitáme v prístave, spoznávame tam najmilšieho človeka počas našej cesty. Pracovník lodnej spoločnosti má pre nás ešte dve voľné miesta na trajekt, ktorý zajtra vyráža do Francúzska. 36 hodín teda leňošíme na palube a 22 hodín šoférujeme. Sme doma. Plný zážitkov, ďalších skúseností a poznaní. Na zlé pomaly zabúdame a už plánujeme kam sa vydáme o rok. Na juhoamerickú rally Dakar, alebo opäť do Bamaka?

 

Juraj Ulrich

Daniela Ulrichová